Duchovné príbehy - séria 1

V nasledujúcich krátkych príbehoch autor Sri Chinmoy pútavou formou poukazuje na rôzne aspekty duchovného života.

Kahor preklína Ashtabakru

Kedysi žil jeden veľký mudrc menom Uddalaka, ktorý mal žiaka, Kahora, ktorého mal veľmi rád. Kahor bol nielen veľmi duchovný, ale bol i veľkým znalcom Véd a Upanishad.

Potom, čo Kahor praktikoval duchovnosť po dlhý čas, ho Uddalaka požiadal, aby si vzal za ženu jeho dcéru, Sujatu. Kahor sa šťastne oženil s dcérou svojho učiteľa, a žili spolu šťastne.

Každý deň Kahor recitoval z Véd. Bol veľmi zbehlý a znalý vo Védach a každý obdivoval jeho poznanie. Jedného dňa, zatiaľ čo recitoval z Véd, započul hlas, ktorý hovoril, "To je chybne.

Tvoja recitácia nie je správna."

Pátral, odkiaľ hlas prichádza a zistil, že hlas prichádza z vnútra jeho ženy, ktorá čakala dieťa a ten hlas bol hlas ich ešte nenarodeného dieťaťa.

Kahor povedal, "Kto sa odvažuje, opravovať ma? Som odborník a znalec Véd. Som autorita!

Ty blázon, si stále vo vnútri mojej ženy a ešte máš tu drzosť napomínať ma? Za to ťa preklínam! Keď sa narodíš, tvoje telo bude pokrivené na ôsmich miestach!"

Sujata bola šokovaná a nesmierne smutná. Plakala, "Čo si to urobil? Čo si to urobil?"

Kahor povedal, "Čo som urobil? Ako sa môže ktokoľvek odvážiť, opravovať ma, keď recitujem Védy?"

Sujata povedala, "Nie je to snáď tvoj syn? Čo si o tebe a o mne teraz ľudia pomyslia?"

"Je mi to ľúto, ale hnev je taký. Mám poznanie. Mám múdrosť. Mám všetko. Ale keď príde čas, nebožské sily zatienia našu víziu. Je mi to naozaj ľúto. Čo môžem robiť? Už sa stalo."

Sujata povedala, "Ó Bože, dal si môjmu mužovi poznanie Véd, ale nedal si mu múdrosť srdca. Teraz budeme obaja trpieť."

Keď sa dieťa narodilo, zasiahnuté kliatbou Kahora, malo telo pokrivené na ôsmych rôznych miestach. Jeho meno bolo Ashtabakra. Keď sa Ashtabakra narodil jeho otec nebol doma. Sujata bola veľmi smutná, plakala a topila sa v mori sĺz.

Ashtabakra sa nestretol so svojim otcom mnoho rokov. Kahor opustil domov, zatiaľ čo Sujata bola ešte stále tehotná. Odišiel do iného kráľovstva a snažil sa poraziť iného mudrca v súťaži v poznaní Véd. Kahor však prehral a bol tam uväznený.

Ashtabakra oslobodzuje svojho otca

Keď Sujata ešte čakala dieťa, Kahor odišiel na dvor Kráľa Janaku, aby ukázal jeho poznanie Véd. Dúfal, že Kráľ ho štedro odmení.

V paláci Kráľa Janaku žil veľký mudrc a učenec menom Bandi. Keď Kahor prišiel, Janaka mu povedal, "Ak porazíš tohto mudrca, ktorý tu žije v argumentoch a poznaní, potom ťa bohato odmením. Ale ten, ktorý z vás prehrá bude hodený do vody a musí tam ostať. Súhlasíš s podmienkami?"

Bandi povedal, "Súhlasím."

Kahor sa smial a smial. "Bandi nepredstavuje pre mňa súpera, ľahko ho porazím." Povedal.

A tak začali recitovať a prednášať z Véd a Upanishad. Obaja sa snažili vyniknúť a ukázať, že sú lepší. Nakoniec však bolo všetkým zrejmé, že Kahor prehral. Bol vrhnutý do vody a musel tam ostať mnoho rokov.

Medzitým sa však narodil Kahorov syn, Ashtabakra. Študoval Védy a Upanishady ako jeho otec a bol v nich dokonale zbehlý. Ashtabakra sa naučil Védy a Upanishady dokonca ešte skôr než sa narodil. Zatiaľ čo bol v tele matky, bol si vedomý chýb, ktorých sa jeho otec Kahor dopúšťal pri ich recitácii a napomenul ho hlasom vychádzajúcim z matky. V hneve za to, že bol kritizovaný, Kahor, preklial svojho syna a Ashtabakra sa narodil pokrivený na ôsmich miestach svojho tela.

Ashtabakra i napriek tomu odpustil svojmu otcovi a povedal, "Môj otec urobil správnu vec.

Nemal som ho napomínať. Bola to moja chyba."

Jedného dňa Ashtabakra povedal svojej matke Sujate, "Vyrástol som. Prosím dovoľ mi odísť a vyzvať mudrca, Bandiho. Prekonám ho v poznaní a oslobodím môjho otca."

Sujata povedala, "Tvoj otec sa tiež chválil a hovoril, že porazí Bandiho. Pretože prehral, nemohol sa vrátiť a byť s nami. Je uväznený vo vode. Nemôžeme sa vidieť ani navštíviť. Pýcha a chvastanie nie sú dobré, môj drahý synu. Ostaňme pokojne tu. Uvidíme, či nám Boh privedie otca späť. Jedného dňa budeme schopní priviesť späť tvojho otca."

Ashtabakra povedal, "Ach nie, matka. Nepočúvnem ťa. Idem do paláca Kráľa Janaku a porazím Bandiho." Keď prišiel do paláca, Ashtabakra vyzval Janakovho mudrca a filozofa, Bandiho. Bandi prijal výzvu. Tentokrát však bolo dohodnuté, že ak Ashtabakra porazí Bandiho, jeho otec Kahor bude prepustený. Bandi by však nemusel vstúpiť do vody, i keby prehral, ale Ashtabakra áno. A ak vyhrá Ashtabakra, bude známy ako najväčší učenec a mudrc. Po niekoľko dní obaja spolu diskutovali a prejavovali svoje schopnosti. Nakoniec Bandi prehral. Potom Ashtabakra vstúpil do vody a oslobodil otca. V okamihu, keď Kahor vyšiel z rieky, telo Ashtabakru sa narovnalo a bolo dokonalo zdravé. Radosť jeho otca narovnala jeho telo. 

Ashtabakrova skúška

Kedysi žil veľký mudrc menom Badanaya. Ashtabakra, veľký učenec a autorita na Védy,

sa chcel oženiť s jeho dcérou, Suprabhou. Suprabha bola veľmi krásna. Ashtabakra bol okúzlený jej krásou. Ale Badanya so svadbou nesúhlasil.

Povedal Ashtabakrovi, "Choď do Himalájí. Stretneš tam staršiu ženu, ktorá sa tam modlí a medituje. Len ak bude ona s tebou spokojná, dovolím ti vziať si moju dcéru."

Ashtabakra išiel do Himalájí a našiel ju. Stal sa jej hosťom. Žena pozorovala život Ashtabakru, či je dobrý, láskavý a duchovný. Tiež chcela vedieť, či dokáže odolať pokušeniu a má sebakontrolu. Hoci mala vyšší vek, jej duchovnou silou sa dokázala premeniť a prijať podobu mladej a veľmi príťažlivej ženy. I po tejto premene sa o ňu Ashtabakra vôbec nezaujímal. Modlil sa a meditoval vedľa nej a myslel iba na svoju Suprabhu. Ashtabakra a staršia pani boli na seba veľmi milí.

Jedného dňa mu povedala, "Môžeš sa vrátiť k mudrcovi Badanyaovi. Poviem mu, že si verný len Suprabhe. Tvoja úprimnosť na mňa hlboko zapôsobila. Zaslúžiš si Suprabhu. Teraz sa vráť k nim."

Ashtabakra išiel za mudrcom, ktorý mu povedal: "Som veľmi spokojný s tvojou láskou k mojej dcére a tvojim úprimným záujmom o ňu. Tvoja vernosť ma potešila. Dávam ti Suprabhu za ženu."

Ashtabakra a Suprabha sa rozlúčili a odišli. Všetci boli zaplavení veľkou radosťou. 

Arundhati

Arundhati, žena mudrca Vashishthu, bola nanajvýš učená a duchovná. Rozvinula si okultné a duchovné sily z milosti svojho manžela. Jej oddanosť Vashishthovi bola dokonalá.

V Mahabharate sa hovorí, že ak sa žena stane tak cnostná a úplne odovzdaná jej manželovi ako Arundhati, môže ľahko dosiahnuť Nebo a i tam byť ctená.

Na oblohe existuje hviezda, ktorá sa volá Arundhati. Najkrajšie žiari, vedľa Vashishthu. Traduje sa, že ak niekto nedokáže vidieť Arundhati na oblohe, bude nešťastný a bude mať veľmi krátky život. Ako môže taký človek dokončiť niečo, keď bude žiť tak krátko?

V Indii, keď sa uzatvára manželstvo, v noci ukáže kňaz neveste túto hviezdu,

aby bola taká krásna, múdra a duchovná ako Arundhati. Arundhati stelesňuje ideál,

ako pre mladé dievčatá, tak i pre vydaté ženy. Pre všetky ženy predstavuje Arundhati

ženskú ašpiráciu, realizáciu, oddanosť jej manželovi a duchovnú a okultnú silu v nekonečnej miere.

Arishtanemi

V časoch Mahabharaty žil veľký mudrc, menom Arishtanemi. Mal krásneho, mladého syna, ktorý bol dobre znalý Véd a jeho otec bol na neho veľmi hrdý.

Raz, keď sa chlapec hral v lese, bol zhodou okolností v lese i princ. Princ bol na love jeleňa. Ako princ išiel lesom, uvidel nejaký pohyb a vystrelil šíp.

Keď princ zistil, že miesto jeleňa zabil Arishtanemiho syna, bolo mu to veľmi ľúto. Rozhodol sa nájsť mudrca Arishtanemiho a požiadať ho o odpustenie. Nevedel však, kde Arishtanemi žije a tak sa pýtal ľudí, ktorých stretol. Nakoniec prišiel k domu, kde býval mudrc a povedal, "Odpusť mi, odpusť mi."

"Čo si urobil, že ti mám odpustiť?"
"Ach, tvoj syn!"
"Môj syn? Chceš s ním hovoriť?"
"Ach Arishtanemi, tvoj syn už viac nie je."
"Kto hovorí, že môj syn už nie je? Môj syn odpočíva vo svojej izbe."
Princ sa prekvapene opýtal, "Si si istý, že je tam?"
"Áno, je."
"Potom..." povedal princ, v rozpakoch.
"Čo, potom?"
"Potom, to znamená, že som zabil syna niekoho iného. Nie tvojho."
"Chceš vidieť môjho syna?"
"Áno, rád by som ho videl."
Arishtanemi zavolal, "Poď sem, synu!" A chlapec vyšiel z izby.
"Och! To je on! Tohto chlapca som zabil!" povedal princ. "Ako to, že žije? Videl som ho mŕtveho v lese!"

Arishtanemi sa usmial a povedal, "Ó princ, ako môže byť môj syn mŕtvy? Omylom si zamieril na neho a mysliac si, že je to jeleň si na neho vystrelil. Myslel si, že si ho zabil, ale duša môjho syna prišla ku mne a požiadala ma, aby som ho priviedol späť k životu. Pre mňa, je takáto vec ako pitie vody. Mám veľkú okultnú a duchovnú silu. Akonáhle jeho duša prišla, oživil som svojho syna."

"Ale, čo jeho rana po šípe? Veď krvácal?"
"To nič nebolo. Nechal si šíp v tele môjho syna, ale ja som ho okultným spôsobom odstránil."
"Ach, odpusť mi! Ani som mu z tela nevytiahol šíp!"
"Pozri, ja som mu ho odstránil a nenájdeš ani stopu po krvi."
"Máš pravdu, nevidím žiadnu krv," povedal princ s úžasom.
"Keď som ho oživil, môj syn precitol, prišiel k vedomiu a bežal domov. Vrátil sa sem ďaleko pred tebou."
"Ako môže vôbec niekto urobiť takúto vec?" opýtal sa princ.

"Musíš žiť duchovný život. Božia Sila je nekonečne mocnejšia než sila človeka. Ak ty dokážeš niekoho zabiť, potom ho Boh môže oživiť. A tiež, ak Boh chce, aby niekto zomrel, nedokážeš toho človeka udržať nažive. Moja vôľa sa stala jedným s Božou Vôľou. Boh chcel, aby môj syn ostal na zemi. Preto som ho bol schopný oživiť. Ak by však Boh chcel, aby môj syn zomrel po zásahu tvojho šípu, radostne by som prijal môj osud. Ak máš bezvýhradnú jednotu s Vôľou Boha, môžeš urobiť zázrak zázrakov. Avšak vtedy neexistuje nič také ako zázrak. Všetko je dokonale prirodzené. Božia Vôľa je jediná prirodzená skutočnosť v celom Božom stvorení."

Princ pokračoval: "Odpustí mi však i tvoj syn? Ty mi môžeš odpustiť, ale čo tento mladý chlapec?"
Chlapec povedal, "Otázka odpustenia je tu bezpredmetná. Naopak, som ti vďačný."
"Ako mi môžeš byť vďačný, keď som ti tak ublížil?"
"Som ti vďačný, pretože som si vždy prial, aby ľudia poznali duchovnú silu môjho otca.

Dnes si bol nástroj, ktorý umožnil, aby môj otec odhalil jeho duchovnú moc. Si princ a každý ťa pozná. Vráť sa do paláca a povedz všetko svojmu otcovi. Potom celý svet spozná, kým môj otec v skutočnosti je. Má obrovskú okultnú a duchovnú silu. A tak, i keď nevedome, preukázal si mi veľkú láskavosť. Preto, som ti vďačný."

Princ povedal, "Ó Bože, dobrí ľudia stále existujú na tejto zemi. Myslel som si, že dobrí ľudia už nežijú, pretože som sa vždy pozeral na ľudí okolo seba z mojej vlastnej úrovne. Teraz však vidím, že existuje i iná úroveň, kde sú ľudia milí ako vy. Vždy budem kráčať vo vašich stopách. Odpustenie a jednota sú vaša voľba. Odpúšťate ľudstvu, pretože ste zjednotení s Vôľou Boha. A na základe tejto jednoty, Boh robí všetko vo vás a cez vás Jeho vlastným Spôsobom. Ako si len prajem, aby som i ja mohol kráčať po ceste duchovnosti. Ale beda, môj život je plný túžob."

Mudrc Arishtanemi povedal, "Princ, potešil si ma. Pre všetko existuje hodina. Keď tvoja hodina udrie, vstúpiš do sveta duchovnosti. Vtedy budem pre teba veľkou pomocou. Jedného dňa sa staneš duchovne veľkým tak, ako si teraz veľký svojim postavením princa.

Tvoja hodina určite príde a ty sa staneš tiež duchovne veľkým. Len počkaj a maj trpezlivosť.

Uisťujem ťa, že ti pomôžem ďaleko viac, než si vôbec dokážeš predstaviť. A vtedy nebude moja pomoc ničím iným, než znovu naplnenie Vôle môjho Milovaného Najvyššieho –

Jeho vlastným Spôsobom v Jeho vybranú Hodinu."

Neexistuje nič božské, čo by si nemohol urobiť, ak sa staneš jedným s Vôľou Boha. On je všemohúci, všadeprítomný a vševediaci. A nechce si tieto atribúty nechávať iba pre Seba.

Chce ich dať tým, ktorí Ho považujú za svojho vlastného, úplne vlastného. Miluj Ho, uctievaj Ho a teš Ho Jeho vlastným Spôsobom, pretože On je všetkým. Snaž sa Ho tešiť každým spôsobom a nedychti po svojom vlastnom uspokojení. Potom príde čas, kedy tvoja vôľa bude automaticky Božia Vôľa.

"Teraz plačeme po naplnení Boha Jeho vlastným Spôsobom. Príde však deň, kedy na základe našej trvalej jednoty s Vôľou Boha, čokoľvek si budeme priať bude automaticky i Božia Vôľa, pretože naša vôľa a Božia Vôľa sa stali neoddeliteľne jedným. Kvapka vie, čo Zdroj chce a Zdroj vie, čo kvapka chce. Neustála vedomá snaha kvapky tešiť Zdroj prináša kvapke poznanie, aká je Vôľa Zdroja. V tomto stave, ak kvapka robí niečo spontánne, dokonca i keď sa nezaujíma o Božiu Vôľu, bude prejavovať a niesť v sebe Vôľu Zdroja."

Kráľ Yayati ide do Neba

Kedysi žil dobrý kráľ menom Yayati. Svojmu kráľovstvu vládol po dlhý čas. Keď jeho syn Puru dospel, predal mu vládu a on odišiel do lesa. Tam podstúpil dlhú askézu a odriekanie a keď nakoniec zomrel, išiel do najvyššieho Neba.

Keď prišiel do Neba, Pán Indra sa ho opýtal, "Ako ty si sa sem dostal?"

Kráľ Yayati povedal, "Podstúpil som askézu a odriekanie väčšie, než ktokoľvek iný. Na základe môjho odriekania som sa dostal až sem."

Pán Indra sa rozhneval. "Taká pýcha, to nebudem tolerovať. Iba ja môžem mať takú pýchu, pretože moja sila je bez hraníc."

Kráľ bol šokovaný, teda také chovanie od Indru nečakal. Nemohol uveriť svojim ušiam. Indra pokračoval, "Musíš sa vrátiť na zem. Nedovolím ti tu ostať."

Keďže ho Indra vyhnal, úbohý Yayati nemal na výber a dal sa k odchodu na zem. Náhle sa tam však objavil Ashtaka, jeho vnuk. Asthaku sprevádzali dvaja priatelia, Vasuman a Shaivi. Asthaka povedal svojmu starému otcovi, "Prosím, ostaň s nami, v najvyššom Nebi. Ponúkneme ti útočisko. Naša oblasť nie je taká veľkolepá, ako si zaslúžiš, ale prijmi prosím pokornú ponuku nášho srdca."

Vasuman a Shaivi súhlasili a povedali: "Bude nám česť a pocta, ak ti môžeme ponúknuť miesto, kde by si mohol ostať, ó Yayati. Ostaň s nami."

Počujúc to, Indra sa rozzúril. "Aké právo tu máte, aby ste tu udeľovali a ponúkali miesto tejto nehanebne pyšnej ľudskej bytosti? Nebo je moje, len moje, patrí mi každá jeho časť. Zakázal som mu tu ostať."

"Prosím, Indra, prosíme ťa, aby si dovolil ostať Yayatimu s nami."

"Dobre!" vykríkol Indra. "Za túto neposlušnosť sa všetci štyria vrátite na zem."

"Nemožné!" oponovali traja priatelia.

Ale Indra ich prinútil, aby sa vrátili na zem spolu s Kráľom Yayatim. Keď zostúpili na zem, začali sa modliť a meditovať veľmi duše-plne. Po niekoľkých rokoch bol Yayati opäť v pozícii ísť do Neba. Pomocou sily a intenzity jeho meditácie si rozvinul schopnosť opustiť telo a ísť do Neba.

Ale Ashtaka, Vasuman a Shaivi ešte nezískali takú silu, a tak im Yayati povedal, "Hoci mám silu ísť do Neba, nepôjdem. Pretože ste všetci traja boli ku mne takí láskaví, keď sme boli v Nebi, počkám na vás."

Všetci traja však okamžite povedali, "Nie, mal by si ísť. Keď príde náš čas, keď nahromadíme potrebnú silu, keď budeme osvietení ako ty, pôjdeme za tebou a vystúpime do Neba."

Ale Yayati povedal, "Nie, počkám na vás." A tak Kráľ čakal, až prišiel čas, keď i ostatní dospeli do štádia, kedy mohli ísť do Neba.

Kráľ Indra sa opäť opýtal Yayatiho, "Ako si sa sem dostal?"

Yayati tentokrát odpovedal múdrejšie, "Ach, prevádzal som len nepatrnú askézu a odriekanie. To, že som sa sem dostal, bola iba tvoja Milosť. I tá trocha odriekania je len a len tvoja Milosť."

Indra bol nanajvýš spokojný s Yayatiho odpoveďou. "Yayati, takáto pokora je dobrá. Teraz môžeš ostať v Nebi tak dlho, ako len chceš. Môžeš tu ostať, pretože si sa naučil pravý význam pokory."

Drevorubač a holič

Kedysi žil jeden drevorubač a holič. Jedného dňa, prišiel holič k drevorubačovi a povedal, "Chcem kúpiť nejaké drevo na kúrenie."

Drevorubač akurát priviezol drevo, ktoré bolo ešte uviazané na chrbte jeho somára.

Zvolal, "To je skvelé, koľko z toho chceš?"

"Všetko, čo máš," povedal holič.

A tak mu drevorubač dal všetko drevo a povedal, "Teraz mi zaplať."

"Nie," ohradil sa holič. "Najskôr mi daj všetko, inak ti nič nedám."

Drevorubač pochopil a snažil sa mu to vysvetliť, "Tento posledný kus dreva ti nedám. Je upevnený na chrbte somára a vždy tam ostáva, ako základ pre uchytenie ostatného dreva."

Holič však namietal, "Daj mi všetko."

"Nemôžem," povedal drevorubač. "Tento kus vždy ostáva chrbte somára."

"Potom ti nezaplatím. Povedal som ti, že mi musíš dať všetko. Pretože som tu s tebou už premárnil toľko času, zoberiem si časť dreva zadarmo."

Drevorubač sa ho snažil zahnať, ale holič bol silný a tak nemal inú možnosť než ho nechať odniesť si nejaké drevo.

"Holič je taký lotor!" plakal drevorubač a išiel sa sťažovať za starostom dediny.

Starosta povedal, "Urob mu i ty nejakú podobnú vec. Potom budete vyrovnaní."

O niekoľko týždňov išiel drevorubač k holičovi a povedal, "Ó holič, som rád, že ťa po takom čase znovu vidím. Prišli sme dvaja. Najskôr ma pekne ostrihaj a ohoľ a potom ti privediem i môjho priateľa."

Holič bol taký nadšený, priam sa vznášal, že bude mať nie jedného, ale hneď dvoch zákazníkov.

"Úžasné," povedal si a ostrihal a oholil drevorubača.

"Skvelé," povedal drevorubač. "Teraz idem po môjho priateľa. Keď ho oholíš, zaplatím ti za oboch."

Drevorubač vyšiel von a priviedol k holičovi svojho somára. "Keď ho pekne oholíš, priateľu, potom ti zaplatím."

"Ty darebák!" zvolal holič. "Ako môžem oholiť somára?"

"Prosím," povedal drevorubač, "vidíš, akú má bradu a jeho fúzy vyzerajú hrozne. Pokiaľ ho neoholíš, nič ti nezaplatím. Je to môj najlepší priateľ. Už si ho videl pred pár týždňami. Veru, nemám väčšieho priateľa na zemi, než je tento somár."

Rozčúlený holič zvolal, "Musíš zaplatiť."

Drevorubač pokojne povedal, "Nedávno si si prišiel kúpiť drevo odo mňa a chcel si odo mňa všetko. Keď som ti nedal všetko, rozhneval si sa a zobral si si z neho bez toho, aby si mi zaplatil. A tak som sa i ja, pred tým než si ma ostrihal a oholil, dohodol s tebou, že mám priateľa, ktorý tiež potrebuje oholiť a pristrihnúť. Pretože si nič z toho neurobil, prečo by som ti mal niečo platiť, môj milý holič?"

Drevorubač si zobral svojho somára a odišiel. Holič bol tak rozhnevaný, že sa ihneď vybral posťažovať sa u starostu. Starosta si však spomenul na sťažnosť drevorubača a holičovi povedal, "Milý priateľu, oko za oko, zub za zub."

Robím to len preto, aby som ťa potešil, Matka

Raja Rammohan Ray bol jedným z tých, ktorí mali nepremožiteľnú vieru vo svoju vlastnú silu vôle. Všade bol oslavovaný a velebený ako najväčší hrdina. Svoje hrdinské kvality používal vždy božským spôsobom a nikdy ich nezneužíval. Jedného dňa, keď bol ešte malý chlapec, sa v jeho živote stalo niečo mimoriadne. Jeho rodina, ktorá bola veľmi bohatá, slávila Durga Puju. V Indii, Durga Puja predstavuje slávnosť, kedy oddaní dušeplne uctievajú Matku Durgu – mocný aspekt Boha v ženskom aspekte.

I stalo sa, že Rammohan videl, ako muž zhotovuje idol Durgy zo slamy a hliny, a dokonca mu pomáhal zhotoviť ho. Po niekoľkých dňoch bol idol umiestnený do chrámu a všetci prichádzali uctiť najvyššiu bohyňu, Matku Durgu. Každý sa hlboko uklonil pred Matkou, až na malého chlapca. Teda taká trúfalosť. Kňaz nemohol uveriť svojim očiam: "Prečo sa neukloníš,

môj chlapče?" pýtal sa prekvapene. Rammohan odpovedal, "Prečo by som sa mal klaňať idolu zo slamy a hliny?"

Nie je to nič než rúhanie! Otec chlapca vzplanul hnevom: "Tak, takéhoto mám syna! Ateistu!"

Chlapcova matka sa obávala, že ak sa nepokloní pred idolom, mohlo by sa stať niečo vážne v rodine. Bežala k synovi a prosila ho, "Aspoň kvôli Bohu sa ukloň a vzdaj Mu úctu!

Inak sa nám prihodí niečo neblahé."

Ale Rammohan povedal, "Poznám tento idol zo slamy, hliny a blata. Nemôžem a nebudem sa pred ním klaňať."

Bezradná matka začala horko plakať pred svojim synom. "Ak sa neukloníš pred sochou, ostanem tu a budem plakať celý deň i noc," povedala.

Rammohan povedal, "Matka, znesiem všetko, okrem tvojich sĺz. Pretože ma prosíš, pokloním sa pred sochou Durgy. Ale pamätaj si, klaniam sa pred tvojou bohyňou, pretože ty vidíš niečo v tomto idole. Robím to iba preto, aby som ťa potešil a nie preto, že očakávam za to nejakú odmenu. Klaniam sa iba preto, aby som ťa potešil."

Nato sa Rammohan dušeplne poklonil pred Matkou Durgou, a jeho rodina odišla z chrámu

hlboko pohnutá, z úprimných slov malého chlapca.

Bohyňa Ganga zostupuje na zem

Najväčšia a najveľkolepejšia zo všetkých obetí a rituálov je Ashwamedha, obetovanie koňa.

Pri obeti Ashwamedha, vlastník koňa najdušeplnejšie medituje a ponúkne niekoľko mantier koňovi. Potom nechá koňa odísť a túlať sa krajinou. Vlastník musí bojovať s kýmkoľvek, kto zajme koňa a priviesť ho späť. Iba potom sa môže obetný rituál uskutočniť.

Kedysi, jeden veľký kráľ, menom Sagar, chcel vykonať tento obrad. V skutočnosti, tento Kráľ už vykonal obradnú obeť Ashwamedha 99 krát a toto by bola stá obeť. Indra, Kráľ kozmických Bohov, bol jediný, kto bol schopný vykonať túto obeť 100 krát a tak začal žiarliť na Kráľa, že by sa mu vyrovnal.

Indra mu to chcel prekaziť a tak mu ukradol koňa a vzal do svojho sídla. Sagar poslal svojho syna s veľkou armádou, aby našiel vinníka. Indra sa obával, že by mohol byť chytený a tak zostúpil do nižšieho sveta a zanechal koňa blízko veľkého mudrca, ktorý tam meditoval. Po nejakom čase, Sagarovi vojaci uvideli koňa blízko mudrca, domnievajúc sa, že to bol on, kto ho ukradol.

Vojaci povedali, "Tento mudrc je tak naivný, že uviazal koňa blízko seba. Už ho mohol schovať aspoň niekde ďalej. Teraz je jasné, že zlodej je on." Vrhli sa na neho a začali ho nemilosrdne mlátiť. Náhle mudrc precitol, otvoril svoje tretie oko a v jedinej minúte zabil Sagarovho syna i s celou jeho armádou, ktorú tvorilo 6000 bojovníkov.

Keď sa syn kráľa ani jeho armáda nevrátili, Kráľ Sagar poslal svojho vnuka, aby ich išiel hľadať. Vnuk hľadal všade až nakoniec našiel zviera blízko mudrca. Mudrc mu povedal všetko, čo sa stalo.

"Prosím, musíš nám vrátiť koňa," povedal.

"Nemusím," odpovedal mudrc. "Povedz svojmu Kráľovi, že takéto veci nebudem tolerovať.

Jeho vojaci ma nemilosrdne napadli, mysliac si, že som zlodej."

Chlapec povedal, "Ó mudrc, čo budeme robiť? Toľko dobrých mužov zomrelo."

Mudrc odpovedal, "Ožijú len vtedy, ak rieka Ganga zostúpi nadol z Neba a dotkne sa ich mŕtvych tiel. Aby sa tak stalo budete sa musieť modliť a meditovať po celé roky."

Vnuk sa vrátil ku Kráľovi so smutnými správami. Kráľ Sagar ihneď súhlasil a začal sa modliť a meditovať, aby potešil Bohyňu Gangu. Začal sa modliť a meditovať veľmi intenzívne, ale po pár rokoch prišiel jeho čas a zomrel.

Potom sa začal modliť a meditovať za zostúpenie Gangy i jeho vnuk Angshuman, a po ňom i jeho syn Dilip, ale obaja po nejakom čase zomreli. Potom sa začal modliť a meditovať so všetkou úprimnosťou syn Dilipa, Bhagirath, až sa pred ním po nejakom čase zjavila Bohyňa Ganga.

Ganga mu povedala: "Pred tebou sa ku mne modlili tvoj otec i starý otec. Sila vašich modlitieb vzrástla a dotkla sa hĺbky môjho srdca, preto zostúpim nadol. Avšak, ak zostúpim na zem priamo, budem mať ohromnú rýchlosť a silu a zničím svet. Musíš nájsť niekoho, kto je duchovne veľmi mocný, aby zadržal a zmiernil moju rýchlosť a silu. A to dokáže iba Pán Shiva."

Bhagirath sa ihneď začal modliť k Shivovi: "Keď bude Ganga zostupovať so všetkou silou, aby oživila všetkých vojakov mojej rodiny, prosím zadrž a zmierni jej vody. Len Ty máš dosť sily, aby si to dokázal."

Shiva bol veľmi potešený Bhagirathovou modlitbou a súhlasil. "Zadržím jej vody vo svojich spletených vlasoch."

Keď prúd vody Bohyne Gangy začal mocne zostupovať, Shiva ho držal vo svojich vlasoch. Jeho vlasy boli však tak husté, že vody Gangy sa na zem vôbec nedostali a mŕtvi vojaci nemohli obživnúť.

Keď to Shiva videl, vytrhol si jeden zo svojich vlasov, aby tadiaľ mohla voda zostúpiť.

Prúd už nebol tak mocný, než aký by bol, keby ho Shiva nezadržal, ale stále bol príliš silný. Mocne zostupoval a prechádzal popri chatrči mudrca manom Jahnu, čím začal zaplavovať jeho obydlie.

Mudrc sa rozhneval a s použitím svojej mystickej sily začal piť vodu, pokiaľ nevypil všetku, čo zostúpila. Teraz však bola všetka voda vo vnútri Jahnua a neostala žiadna, ktorá by omyla mŕtvych vojakov a oživila ich.

Bhagirath prosil Jahnua, aby vodu, ktorú vypil vrátil na zem. Tak Jahnu otvoril ústa a rieka začala prúdiť skrze jeho ústa. Rieka začal tiecť až sa nakoniec dotkla tiel mŕtvych vojakov.

Akonáhle sa ich dotkla, všetci vojaci ožili. Boli presne v tom veku, ako keď zomreli.

Na základe tohto príbehu nesie Ganga tiež mená Jahnabi a Bhagirathi.

Balarama sa žení

V dňoch Krishnu a Balaramu bolo prijateľné a bežné, že muži mali viac než jednu ženu. Sri Krishna bol ženatý viac, než dvakrát. Jeho brat, Balarama, bol však ženatý iba raz, s najkrajším dievčaťom menom Revati.

Otec Revati, Raivata, najskôr nechcel, aby si jeho dcéra vzala Balarama, pretože bol príliš malý, kdežto ona bola vysoká. Myslel si, že je to pod jeho dôstojnosť dať svoju dcéru Balaramovi. Avšak Pán Brahma vedel, že Balarama mal Revati rád, dokonca ešte pred svadbou a tak povedal Raivatovi, "Ak nevyhovieš Balaramovi, keď ťa príde požiadať o tvoju dcéru, a nedáš mu ju, okamžite zomrieš. Tak prosím, buď múdry. Nežiadam ťa o to preto, že

je tak mocný, ale preto, že ju má rád. Nie je iba veľký a mocný, ale tiež láskavý a dobrý. On je pre ňu ten pravý."

A tak na radu Pána Brahmu, Raivata išiel k Balaramovi a požiadal ho, aby si zobral jeho dcéru. Balarama sa usmial a povedal, "Naplnil si túžbu môjho srdca."

V deň svatby, keď Balarama uvidel výšku svojej ženy, bol šokovaný. Povedal Revati, "Čo si o mne ľudia pomyslia, ak si ťa vezmem? Si taká vysoká. Dovoľ mi, aby som ťa skrátil. Uisťujem ťa, že sa ti nič nestane. Svojou mystickou zbraňou, božským pluhom, znížim tvoju výšku tak, že sa ti nič nestane. Akonáhle sa tak stalo, boli Balarama a Revati rovnako vysokí a dokonale sa k sebe hodili.

Uväznenie Krishnovho syna

Večne zlomyseľním Kuruovcom sa raz podarilo zajať Krishnovho syna, Shambu.

Krishna poslal svojich ministrov, aby vyjednali Shambove prepustenie, ale Kuruovci nesúhlasili. Keď sa ministri vrátili, povedali: "Odmietli. Shambu neprepustia."

Keď to Balarama, Krishnov brat, počul veľmi sa rozhneval. Balarama sa vydal do Hastinapuru, paláca Kuruovcov a ťahal za sebou svoju zbraň – božský pluh popod jeho hradby. Potom povedal Duryodhanovi, vodcovi Kuruovcov, "Ak okamžite neprepustíš Shambu, zničím tento palác!"

Duryodhana poznal silu Balarama a ihneď prepustil Shambua so slovami, "sme si vedomí ako tvojej sily, tak i tvojho odpustenia. Dopustili sme sa neodpustiteľného zločinu. Teraz sme si to uvedomili a prepúšťame Krishnovho syna. Odpusť nám prosím, Balarama."

Balarama ho potom varoval, "Nebuď ako hlupák. Tvoja sila nie je nič, než zveličenie tvojej hlúposti. Koho vyzývaš? Krishnu? Je to samotný Najvyšší Pán! Koho vyzývaš? Mňa? Som ten, koho sila je bez hraníc. Ó úbohí smrteľníci, nikdy viac sa neodvažujte vzbudiť hnev v mojom bratovi Krishnovi alebo vo mne. Inak sa ihneď dostaví smrť a podá si ruku s vami. Dávajte si pozor!"

Balarama zabíja démona Pralambu

V dávnych dobách sa konala atletická súťaž, v ktorej sa zúčastnilo mnoho hrdinov. Kangsa, inkarnovaná nepriateľská sila, poslal démona Pralambu, aby sa zúčastnil súťaže proti Krishnovi a Balaramovi. Kangsa povzbudzoval Pralambu, "Prosím, poraz tých dvoch bratov.

Ak ich prekonáš, dám ti čokoľvek chceš. Nechcem, aby zvíťazili. Musíš ich poraziť."

Pralamba povedal, "Nemaj strach, môj Pane. Dám im príučku. Dávam ti moje slovo."

Kangsa povedal, "Nič ma nepoteší viac. Ak ich pokoríš, budem šťastný. Verím, že to dokážeš."

"Dokážem to," povedal démon Pralamba.

Súťaž začala a každý predvádzal svoju silu a schopnosti. Bolo pravidlo, že víťaza každej disciplíny by mal odniesť na svojich ramenách porazený. Pralamba schválne prehral v jednej z hier, aby tak mohol odniesť Balaramu na svojom chrbte. Keď Balarama sedel na jeho ramenách, démon náhle zväčšil svoju podobu, stal sa ohromným, rozbehol sa a začal unášať Balarama preč.

Krishna užasol a volal, "Čo to robíš? Čo to robíš?" Krishna už už chcel zastaviť Pralambu, ale miesto toho oslovil Balaramu, "Brat Balarama, vynes svoju nesmrteľnú prirodzenosť do popredia. Prečo mu dovolíš, aby ťa unášal? Ak ma neposlúchneš, vyzvem ho a zabijem."

Balarama sa len smial a smial. "Brat Krishna, vieš dobre, kto som. Nemaj prosím strach. Nech ma odnesie tak ďaleko, ako len chce."

Krishna však namietal, "Nie, nie. Nechcem, aby ťa odniesol už ani kúsok. Prejav prosím svoju silu a znič tohto démona. Inak to urobím ja."

Balarama sa láskyplne usmial, vyvolal svoju božskú silu a stal sa nekonečne, nekonečne mocnejší než démon. Zovrel ho takou silou, že Pralamba zastonal a zomrel.

Balarama bol inkarnácia sily a neprekonateľnej odvahy. Keď si to situácia vyžadovala, konal. Nikdy, nikdy však svoju silu nezneužil!

Démon Ilvala

Veľký mudrc, Agastya, žil v malej chatrči v lese. Miesto kde žil bolo plné démonov a rakshasov. Rakshasovia trápili všetkých ľudí v lese, ale neodvážili sa obťažovať Agastyu, pretože bol tak mocný.

V lese žil jeden rakshasa, menom Ilvala, ktorý bol zvlášť zlý a každému naháňal hrôzu. Každý, kto žil v okolí, mal z neho veľký strach. Ilvala mal mladšieho brata, Vatapiho, ktorý mal schopnosť premeniť sa na barana. Keď ho nič netušiaci ľudia našli, vzali ho na porážku. Potom, čo ho zabili, uvarili a zjedli, Ilvala privolal svojho brata svojou okultnou silou. Akonáhle ho privolal, Vatapi vyšiel z brucha každého, kto jedol mäso barana a ten, kto z neho jedol zomrel. Potom sa Vatapi opäť stal baranom. Tak to išlo niekoľko rokov.

Veľa ľudí zomrelo týmto spôsobom, ale nikto nemohol proti tomu nič robiť.

Raz sa títo dvaja démoni rozhodli použiť tento trik i na Agastyu. Potom čo Agastya zjedol mäso z barana, Ilvala sa snažil privolať Vatapiho, aby z neho vyšiel, Agastya sa len smial a smial. Povedal s búrlivým smiechom, "Kde je teraz tvoj brat, ó Ilvala? Strávil som ho. Je preč. Už ho nedokážeš privolať. A ty musíš ostať mojim otrokom po zvyšok svojho života.

Ak odmietneš, zničím ťa mojou okultnou silou."

Ilvala povedal, "Ó mudrc, nezabíjaj ma. Budem tvojim otrokom. Navždy ostanem tvojim otrokom. Urobím všetko, čo mi povieš. Len ma prosím nenič. Viem, že ma môžeš ľahko zničiť. Prejav mi súcit a poskytni mi ochranu. Si nielen veľmi mocný, ale tiež i láskavý, ó mudrc. Odpusť mi, odpusť mi."

Agastya povedal, "Odpúšťam ti. Ostaneš mojim otrokom. Od teraz sa snaž byť duchovný a božský."

Pôvod a vznik hry v kocky

Všetci vieme, že hra v kocky je tá najžalostnejšia a najviac pokúšajúca hra. Po chvíli hrania, človek stratí rozum a podľahne hre. Ľudia, ktorí jej prepadnú v nej strácajú rozum i cnosť.

Je zvláštne, že dokonca i tí najzbožnejší a najláskavejší ľudia – ako bol Yudhishthira, milovali túto hru.

Toľko kráľov prišlo o svoje kráľovstvo a stali sa žobrákmi, kvôli hre v kocky. Nedokázali sa vzdať hry a skončiť.

Kto vymyslel túto hru? Nebol to nikto iný, než Pán Shiva. On a jeho družka, Parvati, zvykli hrávať túto hru. Shiva naučil svoju ženu ako hrať v kocky, pretože ich chcela hrať tak dobre ako on. Bola vynikajúcim hráčom, a s Pánom Shivom hrávali spolu.

Keď hrali, vedomie Shivu nikdy nepokleslo, ako je to v prípade bežných ľudí. Parvati tiež ostávala v jej najvyššom vedomí. Hrali iba kvôli hre samotnej. Ale pre obyčajných ľudí, keď sa začalo vsádzať, to bola vždy nebezpečná hra. Niekto stratil, niekto získal. Obyčajných ľudí, ktorí sú tak slabí, opojenie hrou dokázalo zruinovať. Kráľovia prišli o svoje kráľovstvá, dokonca i o svoje ženy, ktoré im boli drahšie než najdrahšie, aby dodržali sľuby, keď prehrali.

Ale Pán Shiva a Parvati takto nehrali. Hrali v kocky len pre radosť. Tak nezáleží na tom, čo niekto hrá, ale kto hrá – na jeho vedomí a zámere. Obyčajným ľuďom, ktorí podľahnú tejto hre a začnú vsádzať, to prináša úplnú skazu.

Maj vieru vo Vishnua

Jeden veľký oddaný sa išiel previesť na koni. Ako sa tešil z jazdy, stalo sa, že prechádzal blízko domu "pradláka". Muž práve vypral nejaké šaty a rozložil ich po zemi pred domom, aby uschli. Nanešťastie, kôň oddaného prebehol rovno po vypraných šatoch, zanechajúc na nich svoje otlačky. Keď to pradlák uvidel dostal takú zlosť, že sa rozbehol za oddaným a chcel ho zhodiť z koňa.

Oddaný začal volať, "Ó Vishnu, ó Vishnu, zachráň ma, zachráň ma!"

V tom čase bol Vishnu v Nebi a jeho družka mu masírovala nohy. Zrazu sa zodvihol a išiel preč. Jeho družka plakala, "Čo sa deje? Kam ideš? Urobila som niečo zle?"

Vishnu jej povedal, "Nestrachuj sa, čoskoro sa vrátim." Otvoril dvere, vyšiel z domu, ale po pár krokoch sa vrátil.

Jeho družka to nechápala, "Čo sa stalo? Išiel si von, ale nikto tam nebol. Aký to malo dôvod?"

Vishnu povedal, "Chceš vedieť, čo sa stalo? Na zemi bol môj najväčší oddaný ohrozený pradlákom. Najskôr utekal, obávajúc sa o svoj život a modlil sa, aby som ho zachránil. Ale akonáhle som vyšiel z domu, aby som ho zachránil, uvedomil si, že sám ma dosť sily, aby sa pred oným mužom ubránil, a tak sa prestal modliť ku mne. Pohrozil pradlákovi a vystrašil ho. Ten si uvedomil, že oddaný je omnoho silnejší než on a nechal ho na pokoji. Môj oddaný potom nasadol na koňa a išiel ďalej, tešiac sa z krásy prírody."

Družka povedala, "Keď už ťa raz vzýval, nemal by meniť svoj názor! Mohol byť zranený!"

Vishnu povedal, "Hľadajúci musí mať vieru vo mňa alebo v seba. Ak má niekto vieru vo mňa, potom bude vždy v bezpečí. Ale ak má niekto vieru v seba, niekedy môže vystúpiť do popredia ego.

Ak má hľadajúci veľmi intenzívnu ašpiráciu a ak si dokáže ustanoviť jednotu so mnou, potom jeho viera vo mňa a jeho viera v seba samého, je jedna a tá istá vec. Ale ak nemá ustanovenú jednotu s mojou Vôľou a mojim Vedomím, potom jeho viera v seba samého je iba vystavovanie ega. Taký hľadajúci jedného dňa určité zlyhá v jeho duchovnom živote."

Duchovný život je pre tých, ktorí sú opatrní

Kedysi žila prekrásna žena, ktorá bola veľmi duchovná. Jej manžel bol tiež celkom duchovný. Často pozývali hľadajúcich do svojho domu na duchovné diskusie, modlitbu a meditáciu. Obaja boli veľmi štedrí a po stretnutí podávala žena večeru všetkým prítomným.

Jedného dňa musel manžel na niekoľko mesiacov odísť z mesta za prácou. Hľadajúci, ktorí predtým prichádzali do ich domu sa pýtali, či by mohli stretnutia u nich i naďalej pokračovať.

Ona však povedala, "Ach, nie! Môj manžel by s tým nesúhlasil. Môžem vás pozvať iba vtedy, keď je i on doma."

To však nebol ten skutočný dôvod. Niekoľko krát v minulosti, keď jej manžel odišiel za prácou, žena pokračovala v stretávaní sa s hľadajúcimi. Avšak teraz, keď jej manžel nebol doma, zblížila sa s jedným z jej sluhov až sa nakoniec do neho zamilovala. Pretože bola tak priťahovaná k sluhovi, jej potreba po duchovnom živote sa vytrácala.

Jedného dňa prechádzal popri jej dome duchovný Majster. Vyzeral veľmi smutný. Keď ho žena uvidela, opýtala sa, "Prečo si taký smutný?" Majster odpovedal, "Som taký smutný, pretože od môjho detstva som sa vždy staral a zaujímal iba o jedinú vec. Bol to môj priateľ, môj jediný priateľ. Kedykoľvek som robil niečo dôverné, mohol ma sprevádzať iba tento priateľ. Nikto iný nedokázal vedieť, čo robím. Bol mojim spoločníkom. Vždy trpel, keď som urobil niečo zlé. Ale teraz som urobil niečo tak hrozné a hanebné, že padol na zem a poranil si hlavu."

Žena s ním cítila. "Môžem ti zohnať iného spoločníka, aby si zabudol na toho predtým,"

povedala.

Majster však povedal, "Nie, nedokážem to urobiť. Ako môžem mať niekoho iného? Tento spoločník bolo moje vlastné vnútorné bytie. Bolo súčasťou mojej prirodzenosti, môjho charakteru, môjho života. Ak dostanem nejakého iného len preto, že tento sa poranil, budem mať iné vedomie."

Žena došla k záveru, že hoci bola vydaná za dobrého a duchovného muža, teraz sa zo

všetkých ľudí zaplietla s obyčajným sluhom. Plakala a plakala u nôh Majstra. "Ach, odpusť mi, odpusť mi."

Majster povedal, "Ja ti odpúšťam. Dokonca i tvoj manžel ti odpustí, pretože jeho láska k tebe je bezhraničná. Ale tvoja duša – jediná skutočnosť vo vnútri teba – ti nemusí odpustiť vôbec, alebo až po veľmi dlhej dobe. Môže sa stiahnuť a v tejto inkarnácii už nemusí vôbec vystúpiť do popredia.

"Ak už raz niekto prijme duchovný život a stane sa pravým hľadajúcim, a potom sa oddáva vitálnemu a emocionálnemu životu, tešiac sa z týchto vecí, potom trest za takéto jednanie je neznesiteľný. Neostane mu nič iné, než viesť biedny a mizerný život, bez odpustenia."

"Tak buď opatrný predtým, než prijmeš duchovný život, a ak ho už žiješ, maj sa stále na pozore. Pretože, ak padneš potom, keď už si prijal duchovný život, nebude ťa chcieť ani život temnoty ani svetlo múdrosti.

Ak už viac neašpiruješ, život ašpirácie o teba nebude mať záujem. A život túžby sa zachová rovnako, pretože pocíti, že sa na teba nejde spoľahnúť. Povie si, "Môže sa znovu vrátiť do života ašpirácie. A život ašpirácie si povie to isté, "Ó, ten ma opustí a vráti sa späť do života túžby."

"Tak skončíš v nešťastnej situácii medzi životom ašpirácie a životom túžby. Život túžby ti už radosť nedá, pretože si už povedal "áno," životu ašpirácie, a prijal si ho za svojho večného priateľa. A ak život túžby pocíti, že si ho zradil a rozhodol sa pre vyšší život, tak jediné čo môžeš čakať od života túžby sú iba muky a trápenie. Tak buď opatrný! Duchovnosť je iba pre tých, ktorí sú vždy opatrní a pozorní v tom, čo hovoria, robia a čím sa stávajú."

Ticho je odpoveď

Raz Ramachandra povedal svojmu Guruovi, Vashishthovi, "Pane, prosím povedz mi niečo o Bohu."

Vashishtha povedal, "O Bohu? Je všetkou veľkosťou. Môj synu, medituj na Božiu Veľkosť."

Ramachandra meditoval na Božiu Veľkosť pár sekúnd. Potom Vashishtha povedal, "Som tak rád, že si videl a cítil Božiu Veľkosť."

Ramachandra mu však povedal, "Pane, prosím povedz mi viac o Bohu."

Vashishtha povedal, "Boh je všetkou dobrotou. Medituj na Božiu Dobrotu."

Ramachandra meditoval pár sekúnd na Božiu Dobrotu. Vashishtha povedal, "Výborne!

Som tak rád, že si videl a cítil Božiu Dobrotu."

"Boh je samou láskavosťou, samým súcitom, samým záujmom. Medituj o tom."

Ramachandra meditoval na Božiu Láskavosť, Súcit a Záujem pár sekúnd.

Vashishtha povedal, "Výborne, výborne, môj synu."

Ramachandra však stále nebol spokojný, "Pane, prosím povedz mi viac o Bohu."

Jeho Guru odvetil, "Boh je všetkou spravodlivosťou. Medituj o tom."

Ramachandra meditoval na Božiu Spravodlivosť a Vashishtha povedal, "Úžasné! Videl si a cítil Božiu Spravodlivosť."

"Môj Pane, chcem počuť viac."

"Boh je všetkou silou. Medituj na Božiu Silu, môj synu."

Ramachandra meditoval na Božiu Silu a Vashishtha po chvíli povedal, "Poznal som, že si uvidel a pocítil Božiu Silu takmer okamžite."

"Chcem počuť viac o Bohu, môj Pane."

Vashishtha však tentokrát ostal ticho.

"Prečo si náhle ostal ticho, môj Pane? Prečo mi nepovieš viac, môj Pane?"

pýtal sa dychtivo Ramachandra.

Vashishtha však i naďalej mlčal.

"Ak ma ďalej nepoučíš, ako sa dozviem viac? Chcem sa naučiť o Bohu všetko, čo vieš."

Ale Vashishtha i naďalej spočíval v tichu!

Ramachandra povedal: "Urazil som ťa nejako? Nie som si toho vedomý. Ale pokiaľ som niečo urobil nevedome, prosím odpusť mi. Túžim po Bohu a chcem vedieť viac."

Ale Vashishtha ostal i teraz ticho.

"Pane, ak ma už nebudeš učiť o Bohu, ostanem navždy nevedomý. Ak je to tvoja vôľa, ak je to Božia Vôľa, potom i ja musím ostať ticho!"

Vashishtha požehnal Ramachandrovi a povedal, "Môj synu, dostal si odpoveď. Keď všetky pozemské otázky boli zodpovedané, život otázok a život hluku končí. Vtedy začína život vnútorného ticha, ponúkajúci skutočnú odpoveď na samotnú podstatu a zmysel života. Tak, ticho je odpoveď. Ticho je neopísateľný a s ničím neporovnateľný Boh. Ticho zjednocuje a spája rozmanitosť v jediné. Ty a ja sme dvaja. Hráme rolu učiteľa a študenta, Majstra a žiaka. Ale ty si sa už naučil všetko, čo viem o Bohu a preto som ostal ticho. Ticho je dokonalou jednotou a jednota je dokonalosť Boha."

Ramachandra a dotkol nôh Vashishthu a povedal, "Tvoje meno je ticho, môj Pane, ticho Večnosti a moje meno je vďačnosť, vďačnosť Nekonečnosti. V tichu a vďačnosti ostaneme navždy a naveky neoddeliteľne jedným."

Prekonaj svojich nepriateľov

Jedného dňa, mladý muž navštívil svojho duchovného Majstra. Bol nervózny a rozrušený.

"Majster, Majster, chcem sa úplne vzdať celej tej duchovnosti," povedal.

"Prečo, čo sa stalo?" opýtal sa Majster.

"Pretože je to zbytočné. Neustále som obeťou nebožských a hriešnych myšlienok, emocionálnych a sexuálnych problémov. Ako dlho to môžem vydržať? Predtým ako som vstúpil do duchovného života, bol som celkom šťastný. Nemal som ani toľko vitálnych problémov, čo mám teraz. Ale teraz sú to muky, ozajstné trápenie. Nech najskôr porazím tieto nebožské myšlienky a sily a potom sa vrátim do duchovného života. Ale teraz necítim, že som pripravený pre duchovný život."

Majster nepovedal nič. Len sa jemne usmial na svojho žiaka. "Majster, sľubujem ti," pokračoval žiak, "že sa budem modliť a meditovať a raz určite prekonám problémy, ktoré mám."

Majster sa opäť usmial. "Majster, prečo sa usmievaš? Myslíš, že sa mýlim?"

"Nie, môj synu," povedal Majster, "usmievam sa, pretože potrebuješ získať skutočnú múdrosť odo mňa."

"Ó Majster, to je dôvod, prečo som k tebe prišiel. Ale cítim, že bez ohľadu na to, čo mi povieš mi to nepomôže. Zaplavoval si ma tvojou náklonnosťou, láskavosťou, meditáciou a

múdrosťou slov každý deň, ale zisťujem, že je pre mňa jednoducho nemožné prekonať moje nižšie vitálne problémy a nebožské myšlienky."

Majster povedal, "Môj synu, pozri. Keď máš teplotu a si chorý, nezoberieš si liek, aby ti pomohol? Nepovieš predsa: Vezmem si liek potom. Nech moja choroba a bolesť, ktorou trpím najskôr odíde. Keď sa vyliečim, vezmem si liek. Keď máš bolesti, vezmeš si niečo, čo ti pomôže. Ak ťa poštípe had, vezmeš si ihneď protilátku. Iba potom budeš vyliečený. Teraz trpíš. Ak neprijmeš liek, ktorým je modlitba a meditácia, ako sa chceš vyliečiť? Myslíš si, že problémy, ktoré máš ťa len tak opustia? Ak ťa raz nepriateľ napadne a usídli sa v tebe, ostane dovtedy, pokiaľ ho nevyhodíš a nezbavíš sa ho. Modlitba a meditácia sú tie správne lieky."

Žiak povedal, "Majster, čo hovoríš je pravda. Ale ja som sa snažil po tak dlhý čas. Už nevládzem bojovať. Nemám už vôľu ani nadšenie. Cítim, že ak sa odovzdám týmto silám, jedného dňa sa nado mnou zľutujú a nechajú ma na pokoji. Prejavia mi súcit, pocítia, že som zbytočný a opustia ma. Potom okamžite pobežím k tebe a budem sa znova modliť a meditovať."

Majster zvolal, " Ach nie! Títo nepriatelia sú veční nepriatelia. Nikdy nedovolia ich obeti, aby išla svojou cestou. Veľmi dobre vedia, že si im vydaný na milosť a majú ťa v moci.

Po nejaký čas môžu ostať neaktívne a odpočívať, a ty si môžeš myslieť, že už si ťa viac nevšímajú a tak prísne ťa nesledujú. Akonáhle však spozorujú, že sa snažíš opustiť ich väzenskú celu, okamžite sa na teba vrhnú. Budú omnoho bdelejšie, aby si ťa udržali pod svojou vládou. Týchto nepriateľov musíš prekonať za akúkoľvek cenu. Iba potom budeš zachránený. Nikdy si nemysli, že títo nepriatelia budú mať s tebou zľutovanie a nechajú ti slobodu. Si to ty, kto musí poraziť tieto sily a získať tak slobodu."

Žiak sa dotkol Majstrových nôh. "Viem Majster, že tvoj Súcit je môj meč, môj štít i moja koruna víťazstva, ktorú položím k tvojim božským nohám. Od teraz, budem tešiť teba –teba, teba, iba teba – tvojim vlastným spôsobom."

"Boh" odchádza z Majstrovho ashramu

Bol raz jeden duchovný Majster, ktorý bol skutočný podvodník. I dnes niekedy hovoríme o falošných duchovných Majstroch, ale Majster v tomto príbehu je isto na vrchole ich zoznamu. Žiadny duchovný Majster nebol tak neosvietený, nedokonalý a nebožský ako tento. Nemal ani len kvapku realizácie Pravdy, ale mal realizáciu klamu v nekonečnej miere.

Tento Majster mal malý ashram na úpätí Himalájí. Žilo tam asi desať alebo dvanásť žiakov. Jeden z nich bol neuveriteľne krásny. Možno bol najkrajší mladý chlapec na zemi. Jeho krása bola neodolateľná a ohromila každého. Majster nechcel, aby bola nevyužitá a premýšľal ako by toho šlo využiť.

Jedného dňa sa v jeho mysli objavil geniálny nápad. Myslel si , že by mohol hrať a predvádzať trik na všetkých úprimných i neúprimných hľadajúcich z okolia a zarobiť veľa peňazí. Majster vyhlásil, že bude schopný ukázať Boha komukoľvek, bez ohľadu na to, koľko mesiacov alebo rokov niekto praktikoval Jogu. Tvrdil, že môže ukázať Tvár Boha komukoľvek – samozrejme pod jednou podmienkou, že hľadajúci vopred zaplatí veľkú sumu peňazí. Suma bola stanovená na 100 rupii.

Každý večer Majster ukázal "Boha" tým hľadajúcim, ktorí na to mali a zaplatili poplatok.

Ako to prebiehalo: V tmavej miestnosti mal svojho najkrajšieho žiaka, odetého do oslnivého šatu, stojaceho za závojom. Keď návštevník vošiel do tmavej miestnosti, Majster opakoval "Aum" niekoľkokrát, a tiež "Brahma, Vishnu, Shiva." Potom Majster zapálil slabé svetlo a žiak vystúpil spoza závoja. V trepotajúcom sa svetle, naaranžovanými kvetmi a horiacimi tyčinkami, asi 20 stôp ďaleko, uvidel bytosť tak nádhernú, že nikto nemal pochybnosť, že videl žijúcu Prítomnosť Boha. Nepredstaviteľná krása mladého muža presvedčila každého. Takto to išlo po mnoho mesiacov a Majstrovi sa začalo finančne dobre dariť. Každý deň 20 alebo 30 ľudí prišlo, aby videlo "Boha" tvárou v tvár a od každého Majster zinkasoval 100 rupii. Majster dával žiakom, ktorí mu pomáhali s tým všetkým trocha peňazí, aby boli ticho. A oni verili, že ich Majster vie, čo robí...

"Majster vie, čo je najlepšie," hovorili si žiaci. "Ak podvádza ľudí, čo na tom záleží? Sú to hlupáci, keď si myslia, že môžu uvidieť Boha bez duchovného života. Mali by sme veriť nášmu Majstrovi." Také bolo ich rozhodnutie.

Žiak, ktorý hral a predstavoval Boha dostal prirodzene trocha viac peňazí, ako ostatní žiaci. Ostatní pomáhali Majstrovi vytvoriť tú správnu atmosféru, ale tento jeden bol nenahraditeľný.

Po takmer dvoch rokoch, falošného "Boha" začalo napomínať jeho svedomie. "Ako dlho budem ešte podvádzať svet?" pýtal sa sám seba. "Nerobím žiadny duchovný pokrok, dokonca ani svetský. Len pomáham zbohatnúť môjmu Majstrovi. Pretože môj duchovný život zlyhal, vypýtam si nejaké peniaze od Majstra a odídem odtiaľto."

Hneď na druhý deň išiel k Majstrovi a povedal, "Nechcem viac klamať a podvádzať svet. Prosím daj mi nejaké peniaze a dovoľ mi odísť."

Majster zvolal, "Peniaze? Prečo by som ti mal dať peniaze? Chceš mi zobrať to málo, čo mám ušetrené a nechať ma tu o hlade? Ach ty nevďačné stvorenie! To mám za všetko, čo som pre teba urobil! Za všetky peniaze, ktoré som na teba premrhal!"

Žiak odvetil, "Ale odkiaľ prišli všetky tie peniaze? Prišli vďaka mne a mojej kráse."

"Nie, je to moja okultná sila, ktorá priviedla ľudí. A je to vďaka mojej sile, že ľudia videli Prítomnosť Boha v tebe. Je to len a len vďaka mojej okultnej sile."

Žiak mu neveril a povedal, "Dobre teda, ak je to tvoja okultná sila, ktorá umožnila ostatným vidieť Boha vo mne, potom isto dokážeš, aby videli Boha i v niekom inom. Keď odtiaľto odídem a ostatní ma uvidia a poznajú, ako si ich oklamal."

Majster povedal, "Nie! Musíš odísť ďaleko, preč odtiaľto!"

"Odídem," povedal žiak. "Ak mi dáš veľa peňazí, odídem nenápadne a potichu. Neprezradím ťa."

"Nie! Odíď okamžite!" zvolal Majster. "A nedám ti ani jedinú rupiu, darebák!

"Potom sa idem ukázať ľuďom okolo a poviem im, čo si urobil. Si podvodník a ja som bol hlupák. Teraz som si to uvedomil a poviem svetu, čo si zač. Ak mi nedáš 2000 rupii, tak čoskoro prídeš o všetko."

"Nevyhrážaj sa mi," povedal Majster. "Dnes v noci použijem svoju okultnú silu a prinútim ťa odísť odtiaľto hneď ráno. " Žiak sa smial. "Dobre, som zvedavý. Ale ak sa ma do troch dní nezbavíš, budeš zničený."

Svitlo ráno a nič sa nestalo. Majster nedokázal urobiť nič so svojou okultnou silou. Neochotne a zdráhavo povedal, "Dám ti 100 rupii."

"Nie," povedal žiak. "Zmenil som názor. Chcem najmenej 4000 rupii. Ak mi ich nedáš, poviem všetkým pravdu. Ja nie som Boh. Boh vie, koľko inkarnácií mi bude trvať uvidieť Boha, teraz keď som sa stal takým darebákom tým, že som sa zaplietol s tebou. Len som tak oddialil svoj duchovný pokrok." Majster sa rozzúril. "Nenazývaj ma podvodníkom! Opusť môj ashram! Choď preč! Ak dnes neodídeš, použijem v noci moju okultnú silu a zničím ťa!"

"Zničíš ma, už to vidím," povedal žiak.

Ani túto noc sa však nič nestalo. Ráno išiel žiak k Majstrovi a povedal, "Majster, buď úprimný aspoň raz vo svojom živote. Nemáš žiadnu okultnú silu. Priznaj to. Uznaj, že nemáš nič a len si všetkých podvádzal. Som si istý, že Boh ti odpustí. Premárnil som tu s tebou šesť alebo sedem rokov. Teraz mi láskavo daj 4000 rupii a ja mieru-plne odídem. Nikomu nič nepoviem."

Na to Majster povedal, "Môžem ťa nechať okamžite odísť. Poď sem. Niečo ti poviem."

"Nie je nič, čo by si mi mohol povedať, aby si ma prinútil odísť. Ak chcem odísť, odídem,

ale najskôr chcem peniaze. Ak mi ich nedáš, ostanem nablízku."

Ale Majster namietal. "Len poď sem, niečo ti poviem."

Žiak povolil a Majster mu niečo pošepol do ucha.

Žiak zbledol a začal sa chvieť. "Neľudské! Moja matka! Nemysliteľné! Hrozné! Aké ohavné sú tvoje slová! Nedokážem sa na teba viac pozrieť! Nechaj si svoje peniaze, ty lotor. Dokážem tolerovať všetko v tomto svete, ale ako môže niekto zniesť také veci o svojej matke od duchovného Majstra? Tvoja prirodzenosť, tvoj charakter a tvoj život sú neznesiteľné, ale to

najhoršie a najviac nebožské je tvoj jazyk. Odchádzam od teba! Navždy! Nezničila ma tvoja okultná sila, ale tvoj hriešny jazyk. Moja matka, duša krásy, duša čistoty, duša lásky, duša súcitu, Matka všetkého – vraciam sa k tebe – moja matka, moje všetko."

S týmito slovami, žiak opustil Majstrov ashram a nikdy viac sa neukázal v jeho blízkosti.

Ale Majster sa čoskoro zviditeľnil, v skutočnosti, po celej Indii sa pohyboval v športovom okázalom oblečení s drahými šperkami, plaviaci sa krížom - krážom pri pobreží na luxusnej jachte a uháňajúci krajnou v športovom aute limitovanej edície. Peniaze, ktoré mu ostali investoval do prosperujúcej fabriky na výrobu ocele. Tak si žil spokojne a komfortne do vysokého veku, podporený a zabezpečený tisíckami lenivcov, povaľačov a zvedavých hľadajúcich, ktorí boli ochotní dať všetko za ich realizáciu Boha, okrem ich duchovného úsilia a snahy.

Pýcha, pokora a osvietenie

Bol raz jeden mladý muž, ktorý bol veľmi duchovný. Zvykol sa modliť a meditovať nanajvýš duše-plne každý deň. Mal Gurua veľmi vysokej úrovne a jeho Guru mal niekoľko žiakov. Mladý muž chodil do Majstrovho ashramu a zároveň študoval na škole. Zhodou okolností študoval na škole i Princ z blízkeho Kráľovstva a stali sa dobrými priateľmi. Jedného dňa Princ povedal svojmu priateľovi, "Ako je možné, že hoci mám všetko – materiálne bohatstvo, potešenie a všetko na čo si spomeniem alebo po čom zatúžim – stále nie som šťastný? A ty, hoci si z chudobnej rodiny, si neustále šťastný. Čo ti dáva takú radosť?" Priateľ odpovedal, "Je tu niekto, kto ma napĺňa neustálym šťastím v mojom živote."

"Kto je to? Môžem sa s ním stretnúť?" "Áno, je to môj duchovný Majster. Môžeš ísť so mnou do jeho ashramu. Si však Princ a každý ti prejavuje úctu a rešpekt. Hoci sme priatelia, chovám k tebe veľkú úctu. Dokonca i učitelia si ťa vážia, pretože si Princ. Ale môj duchovný Majster ti nemusí prejaviť žiadnu úctu a rešpekt. Stojí vysoko nad tým. Si nanajvýš vítaný stretnúť sa s mojim Majstrom, ale vôbec neviem čo urobí a ako ťa prijme. Ak si myslíš, že sa ťa to nedotkne, potom si vítaný ísť ho navštíviť."

"V poriadku. Povedz mi, kde žije. Zajtra ho navštívim. Mal by som mu niečo priniesť?

"To záleží na tom, s akým postojom k nemu prídeš. Ak prídeš s ašpiráciou, vnútorným plačom po trvalom Mieri a Blaženosti, potom mu môžeš priniesť nejaké ovocie a kvety. Tak prichádza hľadajúci, keď ide navštíviť duchovného Majstra. Majster potom rozdelí tieto veci medzi ostatných. Voláme to prasad, posvätené jedlo. Ak však ideš za ním iba zo zvedavosti, nemusíš nosiť nič."

Nasledujúce ráno, keď meditoval tento žiak s ostatnými žiakmi pred Majstrom, prišiel Princ. Princ priniesol ovocie a kvety. Avšak nejako chcel ukázať, že nie je len obyčajný človek, ale že je Princ urodzeného pôvodu a držal sa meča, čo mal po boku. Nanešťastie, všetci boli hlboko

ponorení vo vedomí duchovného Majstra a nikto mu nevenoval žiadnu pozornosť. Dokonca ani jeho blízky priateľ si ho vôbec nevšímal. Ani po pol hodine, čo stál Princ vo dverách mu Majster ani žiaci nevenovali žiadnu pozornosť. Nakoniec sa rozhneval. "Čo neviete, že som Princ? Neviete, akú mám moc? Všetkých vás tu teraz zabijem. Jedného po druhom!" Avšak, keď sa snažil tasiť meč, nedokázal ho vytiahnuť z púzdra. Snažil sa všetkou silou, ale meč sa nepohol. Princ začal zúriť, keď videl, v akej situácii sa ocitol. Kypiaci hnevom pozeral na Majstra, zatiaľ čo Majster sa súcitne usmieval. Potom Majster oslovil Princa - a všetci žiaci sa k nemu obrátili. Majster povedal, "Myslíš si, že všetci sme hlupáci, pretože ti nevenujeme pozornosť. Ale všetci tu prítomní, sú moje duchovné deti. Prišli sem, aby videli mňa - nie teba. I ty si prišiel, aby si ma videl, ale potom vyšla tvoja pýcha do popredia a chcel si nás zabiť i keď sme nevinní. Boli sme ponorení v modlitbe a meditácii. Prišiel si sem s istou úprimnosťou, ale nestačilo to. Mal si prísť s postojom, že budeš jedným z účastníkov. Keď ideme do reštaurácie, jeme. Keď ideme do školy, ideme sa učiť. V ashrame sa modlíme a meditujeme.

Ale ty si prišiel ukázať nám, že si Princ a keď ti nikto nevenoval pozornosť, tvoje nebožské ego vyšlo do popredia, rozhnevalo sa a chcelo nás zničiť. Našťastie, moja okultná sila ti v tom zabránila, lebo karma, ktorú by si si vytvoril by bola nevýslovná. Ale i tak budeš potrestaný. Ó Princ s mojou okultnou víziou vidím, že ťa o 16 dní postihne cholera. Nikdy nebudeš Kráľom. Tvoj mladší brat získa trón." Princ i ostatní žiaci boli v šoku. Princ nakoniec povedal, "Ak si duchovný človek, ako ma môžeš takto prekliať?"

"Nebol som to ja," povedal Majster. "Je to tvoja vlastná duša, ktorá ťa prekliala, pretože si nás chcel zničiť. Meditovali sme na Boha, Mier, Svetlo a Blaženosť a ty si nás chcel zničiť iba preto, že sme ti nevenovali pozornosť. Tvoja duša je znechutená a chce opustiť telo."

Princ bol vydesený z predpovede jeho blížiacej sa smrti a prosil Majstra, aby ho zachránil.

"Je iba jeden spôsob, ako môžeš byť zachránený," povedal Majster. "Ak jeden z mojich žiakov príde a dotkne sa ťa v deň, kedy máš zomrieť na choleru, nezomrieš ale miesto teba zomrie ten žiak. Ty budeš v poriadku, ale ja stratím jedného zo svojich žiakov. Majster sa obráti k svojim žiakom: "Je tu niekto medzi vami, kto je ochotný obetovať svoj život za Princa? Nech sa postaví?" Ihneď sa všetci žiaci postavili. "Sme pripravení," povedali. "Vyber jedného z nás."

Majster povedal Princovi, "Pozri, chcel si ich zabiť a oni sú pripravení ponúknuť svoj život za tvoj. To je rozdiel medzi duchovnými a obyčajnými ľuďmi. Sú to moje duchovné deti. Každý z nich, bez výnimky, je pripravený dať svoj život za teba." Princ povedal, "Každý tvrdí, že je pripravený, ale keď príde osudná hodina, kto vie, či prídu ku mne."

"Princ," povedal Majster, "za 16 dní nastane osudová hodina a uisťujem ťa, že z mojich žiakov ma nikto nesklame. Mám v nich takú vieru."

V 16 deň postihla Princa cholera, ako Majster predpovedal. Kráľ a Kráľovná boli od žiaľu bez seba. Žiadny z doktorov mu nedokázal pomôcť. Bola to iba otázka hodín, kým Princ zomrie.

Vtedy Majster a jeho žiaci, ktorí boli 16 dní v ashrame vstúpili do paláca. Kráľ si vypočul celý príbeh a bol hlboko pohnutý, že všetci z nich boli pripravení obetovať sa za jeho syna.

Kráľ povedal, "Musíme niekoho z vás vybrať. Dám polovicu svojho Kráľovstva rodine toho, kto obetuje svoj život miesto môjho syna – ak sa naplní Majstrove proroctvo." Majster povedal, "Moja predpoveď sa určite naplní. Teraz niekoho vyberieme. Je tu veľa ľudí."

Žiak – študent, ktorý pozval Princa, aby navštívil Majstra povedal, "Vaša vznešenosť, prosím vyberte mňa. Všetko je to moja chyba, som to ja, kto si zaslúži zomrieť. Budem vďačný, ak dostanem túto príležitosť. Som iba bezvýznamné stvorenie. Kto by za mnou plakal? Ale ak zomrie Princ, celé Kráľovstvo bude oplakávať jeho stratu. Nech Princ, môj blízky priateľ, ostane na zemi."

Keď bolo rozhodnuté, že tento žiak položí svoj život a už sa mal dotknúť Princa, Majster povedal, "Je rozhodnuté. Tvoj syn bude žiť a môj drahý žiak zomrie. Ale je tu ešte jeden spôsob, ako by obaja mohli ostať nažive."

Všetci sa zaradovali. "Povedz mi, aký," povedal Kráľ. "Urobím všetko, čo povieš."

"Musíš umyť nohy všetkých mojich duchovných detí," povedal Majster. "Ak to ochotne vykonáš, tvoj syn i môj duchovný syn budú zachránení."

"Mám umyť nohy všetkým týmto ľuďom? Som Kráľ. Som ich pán. Ako by som sa mohol dotknúť ich nôh? Môžem sa dotknúť nôh iba toho žiaka, ktorí bol vybraný. Ale je nemožné dotknúť sa nôh všetkých tvojich detí."

Potom Majster povedal, "Je to pod tvoju dôstojnosť dotknúť sa nôh mojich duchovných detí, hoci všetci z nich boli ochotní obetovať sa miesto tvojho syna. Taký je rozdiel medzi duchovnými a obyčajnými ľuďmi. Požiadaj akéhokoľvek môjho žiaka tu, a on bez najmenšieho zaváhania obetuje svoj život za tvojho bezvýznamného syna. To je rozdiel medzi tebou a nimi. Keby si poznal význam lásky, s radosťou by si bol umyl nohy každého človeka vo svojom Kráľovstve, aby si zachránil život svojho syna. A keby si poznal význam vďačnosti, bol by si urobil rovnako." "Dobre," povedal Kráľ. "Umyjem nohy tvojich duchovných detí."

Kráľovi služobníci priniesli vodu a Kráľ splnil sľub. Potom povedal, "Už si spokojný? Dotkol som sa nôh všetkých tvojich žiakov."

"Som spokojný, ale všetko si to urobil len, aby si zachránil život svojho syna. Ak by ti nešlo iba o to, aby tvoj syn ostal nažive, neurobil by si to."

"Čo odo mňa chceš? Môj syn zomiera a už som podstúpil také poníženie. Dotkol som sa nôh tvojich žiakov. Ak si však myslíš, že je niečo viac než toto, urobím to."

"Ak by si bol naozaj duchovný," pokračoval Majster, "bol by si povedal: prišiel čas odchodu pre môjho syna. Tento chlapec, ktorý bol ochotný obetovať sa, má tiež rodičov. Nešťastie a

utrpenie zo straty, ktoré by som cítil zo straty môjho syna, by rovnako prežívali i jeho rodičia. Nemôžem byť taký krutý. Môj syn urobil niečo zlé a ak prišiel čas, aby jeho duša opustila telo, som pripravený to prijať. Keby si bol mal takýto postoj, potom by som bol povedal, že si nielen Kráľom vo vonkajšom svete, ale i Cisárom v duchovnom živote."

Pozri, cholera odišla a Princ sa uzdravil. Obaja Princ i Kráľ, ostali rozpačití - ale prebudení, pokorení - ale osvietení.